Ako vysvetliť dieťaťu, že je adoptované jemu zrozumiteľným spôsobom?
Raz príde čas, kedy adoptívni rodičia majú potrebu povedať svojmu dieťaťu pravdu o tom, ako sa ocitli v spoločnej rodine. Že jeho biologickí rodičia sú iní ako tí, ktorí ho vychovávajú a milujú. Určite si tento dôležitý rozhovor vo svojom vnútri dlho pripravujú, opravujú ho, dopĺňajú, možno odsúvajú na neskôr… Mne sa veľmi páčila odpoveď našej kolegyne, onkopsychologičky Márie Andrášiovej. Sama má dve adoptované dcérky. Ako im povedala o tom, ako sa spojili ich životy v jednej krásnej, láskou naplnenej rodine? Možno tento dieťaťu zrozumiteľný príbeh bude odpoveďou a inšpiráciou aj pre Vás.
„Povedala som, že som mala choré bruško a ich dušička čakala na hviezdičke a netrpezlivo
odtiaľ vyzerala, kedy sa už ku mne budú môcť narodiť. Ale moje bruško bolo stále choré, tak sa narodili inej tete, ktorá sa však o ne nemohla postarať, a tak sme sa stretli.“
Zdroj: Mgr. Mária Andrášiová, PhD onkopsychologička Spracovala: Mgr. Renáta Kopecká, špeciálny pedagóg
Je vhodnou hračkou pre dieťa mobilný telefón, tablet, playstation alebo počítač?
Aj v tomto prípade platí pravidlo: „Sú dobrým sluhom, ale zlým pánom.“ Na pochopenie tohto pravidla musí byť dieťa na určitej úrovni chápania súvislostí. Teda ak dieťa používa počítač, tablet či playstation na aktívne učenie sa, kde zábavnou formou získava nové informácie, učí sa a tým napreduje vedomostne aj osobnostne, je ich používanie v poriadku.
Technika bola stvorená na to, aby človeku pomáhala a ušetrila mu čas. Ak ale dávame dieťaťu techniku iba na hranie, pestujeme v ňom závislosť už od útleho veku. Takisto predpoklady na interakciu, sociálne vzťahy a budovanie pozície v skupine vrstovníkov je pri individuálnej hre nemožné získať. Dieťa bez prirodzených možností na ich pestovanie a zveľaďovanie získava autistické črty – v škôlke a škole má problémy so socializáciou, nedokáže sa prispôsobovať, primerane komunikovať s inými deťmi, má obmedzené záujmy iba na určitú oblasť, jeho vývin je nerovnomerný, často má problémy s výslovnosťou a znížené komunikačné schopnosti (keďže sa jedná o aktivity neverbálneho charakteru). V dôsledku slabej stimulácie jemnej motoriky nezvláda sebaobslužné činnosti, je menej zručné a obratné a tým sa stáva rizikové pre dyspraxiu. Často trpí nadváhou v dôsledku obmedzených možností pohybu. Je častejšie terčom posmechu, čo je rizikovým faktorom pre obeť šikanovania. Mnohé deti sa ponoria do virtuálneho sveta, ktorý je pre ne prijateľnejší s možnosťou jeho ovládania ako bežný svet školských povinností s pravidlami a očakávaniami zo strany dospelých. Tu hrozí, že dieťa nebude schopné oddeliť tieto dve reality a stáva sa rizikové pre závislosť od počítačových hier alebo je u neho možný rozvoj psychického ochorenia (schizofrénia a pod.).
Dnešní v práci preťažení rodičia ponúknu v čakárni u lekára, v kaviarni či domácom prostredí virtuálny svet svojim deťom, aby sami získali chvíľu na relax. Tento novodobý fenomén vidím často. A to ma viedlo k napísaniu týchto riadkov, lebo keď o tom nepovedia rodičom kompetentní, tak kto? Veď nikto z rodičov nechce predsa ubližovať svojmu dieťaťu vedome. A myslím, že táto otázka je predovšetkým o slabej informovanosti rodičov, lebo s dôsledkami sa raz prídu s nami určite podeliť.
Vypracovala:
Mgr. Renáta Kopecká špeciálny pedagóg CPPPaP
„Prečo všetko zabudnem pri písomke a pred ňou a po nej to viem?“
Chybou je, keď sa deti a študenti vnímajú ako nešikovní, hlúpi. Častým opakovaním zlyhania v školskej výkonnosti dôjde k zníženému sebahodnotenia, sebaobrazu a sebavedomia.
Vysvetlenie je vo fungovaní nášho mozgu. Ten nás vždy chráni a výrazný stres vyhodnocuje ako situáciu, pri ktorej je nevyhnutné zmobilizovať človeka, aby sa zachránil.
Najstaršou časťou z hľadiska evolúcie je mozgový kmeň (reptílny mozog), ktorý riadi naše vrodené inštinktívne správanie sa. Aktivizuje sa v situáciách ohrozujúcich náš život.
Keď reagujeme na okolnosti ohrozujúce náš život, ďalšie dve časti mozgu – mozgová kôra a limbický systém sú uzamknuté. Vtedy je práca mozgu prepnutá na mozgový kmeň. Ten však vtedy nemá čas na ukladanie podnetov ohrozenia do pamäti, pretože ľudský organizmus musí čo najrýchlejšie reagovať na nebezpečenstvo a konať.
V čase ohrozenia proces učenia sa nie je z toho dôvodu možný. Strach zo zlej známky, bitky a trestu za zlú známku doma, hrozba zosmiešnenia pred ostatnými atď. spôsobuje prepojenie mozgu z mozgovej kôry, v ktorej prebiehajú procesy učenia sa, do nižších úrovní mozgu, t. j. do limbického systému a mozgového kmeňa.
Preto si strachom a stresom spôsobujeme nevedome zábrany. Je to, akoby sme na diaľnici umiestnili prekážky a pritom chceli plynulo a rýchlo po nej prejsť. Čiže čím viac strachu, tým horší výkon na písomke.
Ak si s takýmto druhom problému nevieš dlhodobo poradiť a ovplyvňuje tvoje výkony v škole, nebuď s ním sám. Zdôver sa rodičovi a popros ho o pomoc. V našom poradenskom zariadení ťa vieme naučiť techniky na zvládanie strachu. So záťažovými situáciami sa budeš stýkať po celý život a ich zvládanie ti jeho prežívanie určite skvalitní.
Ako by mali rodičia pristupovať k tomu, že dieťa nesplnilo ich očakávania na vysvedčení ?
Odpoveď je naznačená už v otázke – sú to rodičovské očakávania, ktoré dieťa nesplnilo. Rodičia by mali oddeľovať svoje očakávania od očakávaní dieťaťa a od osoby dieťaťa. Môžu sa pýtať: sú moje predstavy rovnaké ako predstavy môjho dieťaťa? Vychádzajú z jeho reálnych možností? Ako vníma dieťa svoje výsledky? Odrážajú známky primerane venovaný čas, snahu a námahu, ktorú dieťa počas polroka vynaložilo? Rodič, ktorý dobre pozná svoje dieťa, má aj primerané nároky. Netlačí na dieťa, ani ho nenechá ísť pod svoje možnosti. Okrem toho očakávania by si mali povedať s dieťaťom na začiatku polroka, priebežne ich vyhodnocovať a upravovať. Nenechávať si to na poslednú chvíľu. V úvode som napísala, že by mali rodičia oddeľovať očakávania od osoby dieťaťa. Myslela som tým, že známka nerovná sa dieťa. Aj dieťa, ktoré nedosahuje úspechy v školskom prospechu, je hodnotné ako osoba, osobnosť. Túto hodnotu máme všetci už len preto, že sme ľudskými bytosťami-nepotrebujeme si ju nijako zaslúžiť, ani ju dokazovať, ani známkovať.
Sú očakávania rodičov, čo sa známok ich detí týka, prehnané? Mnohé môžu pociťovať tlak, respektíve stres?
Za mnohými úzkosťami, strachmi a zlyhaniami, ktoré neskoršie môžu vyústiť do depresií, sa často skrývajú prehnané očakávania rodičov. Mnohé z nich najčastejšie pramenia z rovnakej výchovy, ktorú zakúsili rodičia, keď boli sami deťmi a nevedia, aký iný postoj môžu zaujať, lebo to tak sami nezažili. Ďalšie vychádzajú z predstavy, že moje dieťa musí byť lepšie ako ostatné, dieťa vtedy slúži skôr ako vec, s ktorou sa chcem pochváliť pred rodinou, susedmi, kolegami. S tým úzko súvisí nižší pocit vlastnej sebahodnoty rodiča – keď ho nemá dostatočne vybudovaný znútra, odvodzuje si ho od vonkajších znakov.
Čo môžu rodičia urobiť, by predišli zlyhaniu svojho dieťaťa v školskom prospechu?
Známky by sme nemali rozdeľovať na dobré a zlé, skôr by sme ich mali brať ako informáciu o tom, ako si dieťa v danom predmete počas školského roka vedie – čo sa mu darí, v čom sa treba zlepšiť, čo sa dá robiť inak, čo treba prijať (napr. pri zohľadnení rozumových schopností dieťaťa). Priebežne sledovať prospech dieťaťa a včas ísť do školy konzultovať výsledky s učiteľom. Komunikácia by mala byť zameraná nie na dokazovanie si, kto má väčšiu pravdu, ale na porozumenie a hľadanie spoločných stratégií zameraných na riešenie. Deťom aj rodičom odporúčam, aby si našli iné oblasti, kde sa môže dieťa realizovať a zažiť úspech, napr. šport (resp. akýkoľvek druh pohybu), tvorivé a umelecké aktivity, pomoc v domácnosti či starostlivosť o domáce zvieratko.
Vypracovala : Mgr. Čopíková Lucia, psychológ
Má známka odrážať súbor vedomostí alebo by skôr mala odrážať progres v snahe zdokonaľovania a nadobúdania kompetencií každého jednotlivca?
V súčasnosti známka vo veľkej miere odráža rozsah osvojeného učiva, ktoré je definované učebnými osnovami pre daný ročník . Uvediem zjednodušený príklad: ak dieťa vie vymenovať deväť až desať riek z desiatich dostane jednotku. Ak vymenuje päť, má trojku. Ale známka nič nehovorí o tom, či si to bude pamätať aj o niekoľko dní alebo či vie napr. uvažovať v súvislosti s riekami o podnebí a okolitej prírode danej krajiny.
Preto by podľa mňa známka mala odrážať aj pokroky dieťaťa. Vysvetlím to prostredníctvom ďalšieho príkladu: dieťa pravidelne píše diktáty s dvadsiatimi chybami. Raz sa mu podarí napísať diktát, kde je desať chýb. Z hľadiska dieťaťa je to zlepšenie o 50%. Z hľadiska známky je to stále päťka … (Nejde o dieťa s vývinovou poruchou učenia- dysotrografiou, ktoré nemá diktáty klasifikované). Takémuto dieťaťu nemáme ako zvýšiť vnútornú motiváciu, aby si dalej osvojovalo slovenský pravopis. Na prvom stupni sa to prostredníctvom známok ešte dá, ale na druhom stupni, kedy sa deti viac pýtajú na zmysel osvojovaných vedomostí, motivácia postupne klesá.
Čiže zakomponovanie progresu dieťaťa do známky, by bolo pre mňa vítaným prvkom- najmä pri zlyhávajúcich deťoch. Dnes je mnoho učiteľov, ktorý do známky zahŕňajú aj snahu dieťaťa, vypracované projekty alebo aktivity, ktoré dieťa robí navyše (napr. pripravuje rozcvičky z matematiky). Takto si dieťa, ktoré inak nevie získať primerané známky zo skúšania alebo písomiek, vie zlepšiť prospech. Patrí im za to, moja vďaka, že napriek svojej vyťaženosti citlivo vnímajú osobitosti týchto detí a vedia kreatívne nájsť metódy, formy a spôsoby práce, ako zmierniť dopad „klasických“ známok.
Vypracovala:
Mgr. Lucia Čopíková, psychológ