Blog

V súčasnej dobe dochádza k dynamickému vedecko-technického napredovaniu ľudskej spoločnosti. Rýchly rozvoj vedeckých poznatkov zaznamenávame i vo vedných odboroch zaoberajúcich sa výskumom mozgu a procesov učenia. Ku kľúčovým novodobým zisteniam v uvedených disciplínach patria vedomosti o neuroplasticite mozgu a vzájomnom vzťahu medzi motorickým a kognitívnym vývinom, ako aj poznatky o neurofyziológii porúch učenia  a o vplyve absentujúcich alebo prerušených nervových spojení na fungovanie hemisfér a ich funkčnú asymetriu.

Intenzívnou a dlhodobou vedecko-výskumnou činnosťou sa potvrdila súvislosť medzi prerušenými nervovými spojeniami, nedostatočnou integráciou mozgových hemisfér a deficitov v oblasti vývinu centrálnej nervovej sústavy (prejavujúcich sa  najmä pretrvávaním primitívnych reflexov a nedostatočným rozvojom posturálnych reflexov)  s ťažkosťami v oblasti telesnej aktivity a učenia. Vyššie uvedené deficity vo vývine CNS a  v prepojení mozgových hemisfér sú častým podkladom ťažkostí a oslabení  v oblasti laterality, zrakovej a sluchovej percepcie, senzomotorickej integrácie a zosúladenia motoriky s kognitívnymi funkciami, ďalej  v oblasti celkovej telesnej koordinácie a fyzickej obratnosti, motorického plánovania,  krátkodobej pamäti a pozornostného výkonu. Oslabenia v týchto oblastiach sa vo výchovno-vzdelávacom procese prejavujú najmä problémami v čítaní, písaní a psychomotorickej stabilite (napr. zámeny písmen a tvarov pri písaní, čítaní, kreslení alebo v rámci rečovej impresie a expresie, oslabenie grafomotoriky, ťažkosti so sústredením a výdržou pozornosti).

Pohybový program Bilaterálna integrácia je pohybovou intervenciou, ktorá vychádza z poznatkov  o integrácii a prepojení nervových zakončení v mozgu a integrácii a  prepojení ľavej a pravej mozgovej hemisféry. K nosným vedomostiam umožňujúcim vznik tejto metódy patria tiež vedecké zistenia potvrdzujúce spojitosť medzi mozočkom, pohybom a kogníciou a poznatky z oblasti neurofyziológie.

V rámci pohybového programu Bilaterálna integrácia dochádza prostredníctvom konkrétnych cvikov a pohybov k stimulácii corpus callosum (zhluk neurónových vlákien zodpovedajúcich za prepojenie oboch mozgových hemisfér), ktorá postupne vedie k dosiahnutiu alebo zlepšeniu integrácie oboch mozgových hemisfér a tým aj koordinácie oboch strán tela (ruky, nohy, oči, uši). Program Bilaterálna integrácia pomáha zlepšovať schopnosť koordinovať dve strany tela samostatne i paralelne, podporuje lateralizáciu funkcií, zlepšenie senzorickej a senzomotorickej integrácie a celkovo prispieva k rozvoju CNS.

Správne, systematické a progresívne uplatňovanie cvikov na bilaterálnu integráciu využívané po dostatočne dlhé obdobie by malo viesť:

• k nadobudnutiu bilaterálnej integrácie motoriky (schopnosť súčasne koordinovať dve strany tela)
• k zlepšeniu koordinácie (telesná koordinácia, senzomotorická koordinácia)
• k podpore stability, statických a dynamických funkcií
• k potlačeniu nadbytočných pohybov
• k zlepšeniu smerovo-priestorovej a pravo-ľavej orientácie
• k zabezpečeniu lateralizácie funkcií a rozvoja laterality
• k vytvoreniu priestoru pre integráciu hemisfér
• k zlepšeniu senzorickej integrácie
• k rozvoju automatizácie pohybu
• k zlepšeniu percepčných funkcií, pozornosti a pamäti

Potenciál a úspešnosť pohybových intervenčných programov sú doložené výsledkami množstva vedeckých výskumov a štúdií. Vplyv úrovne rozvoja motorických schopností na učenie, školské výkony a rýchlosť nadobúdania základných školských zručností  je opakovane potvrdený. K bazálnym  podmienkam úspešného začiatku školského vzdelávania patrí schopnosť telesnej stabilizácie a ovládania vlastných pohybov. Pohyb ako taký je mimoriadne dôležitý pre učenie, pretože množstvo kognitívnych schopností sa aktivuje a rozvíja práve prostredníctvom pohybovej činnosti. Organizované pohybové zásahy v rámci pohybového programu dokážu vďaka neuroplasticite mozgu stimulovať tvorenie nových neurónových synapsií  a tým ovplyvňovať vývin CNS a podnecovať nápravu nedostatkov. Cvičenia na bilaterálnu integráciu umožňujú dosiahnuť merateľné zmeny pohybových schopností, v dôsledku čoho majú vplyv na vzdelávacie schopnosti naviazané na motoriku.

Pohybový program Bilaterálna integrácia je vhodný pre deti a dospelých s vyššie uvedenými ťažkosťami,  predovšetkým pre deti s:

• s oneskoreným vývinom
• s vývinovými poruchami učenia (najmä dyslexia, dysgrafia, dyspraxia)
• s poruchami pozornosti a aktivity (ADHD, ADD)
• s autizmom a Aspergerovým syndrómom
• s nevyhranenou lateralitou
• s nedostatočnými školskými výsledkami bez identifikovateľnej príčiny

Spracovala Mgr. Lenka Matiašová (psychológ CPPPaP)

Zdroje: Dobie, M. Sheila: Bilaterálna integrácia – Cesta k úspechu (Plán cvikov na dosiahnutie bilaterálnej integrácie. podporili: Kirsty Brown, Andrew Dalziell, Bilateral Exercise Integration Ltd, West Courtyard Balado House Balado nr Kinross Perth and Kinross, 2008

Keď sa narodí dieťa, neprichádza na tento svet horšie ako tisícky detí pred ním v predchádzajúcich rokoch. Ale svet, do ktorého prichádzajú a ktorý ich obklopuje je iný ako pred rokmi.  Dospelí v tomto svete sú tiež iní. A tak deti často svojimi prejavmi len reagujú na to, čo v okolí vidia, v čom žijú a čo prežívajú. Ako rozmýšľa dieťa v predškolskom veku napísal Jan Svoboda základným rodičovským omylom je predpoklad, že dieťa je vlastne zmenšenina dospelého. Všetci si uvedomujú rozdielnosť v dobe, keď dojča len leží, spí alebo plače. Zmena prichádza, keď dieťa začína používať prvé slová a postupne chodí a behá. Dá sa s ním komunikovať, vie načúvať a dokonca niekedy aj poslúchať. A to rodičov častokrát metie. Obzvlášť, keď dieťa začne dávať prvé podnety vo forme krátkych otázok. A to sú už viacerí presvedčení, že má pred sebou jedinca s ktorým sa dorozumejú štandardnými metódami. A keď dieťa rodiča nejakým spôsobom podvedie sú presvedčení, že išlo o pripravenú akciu. Pravda je však tomuto veľmi vzdialená. Myslenie dieťaťa má svoj vývoj a ten prináša konkrétnu reakciu, často rozdielnu od reagovania dospelého. Aby dospelí (rodičia, učitelia), ktorí s deťmi pracujú, vedeli adekvátne reagovať na ich prejavy, musia poznať príčiny týchto prejavov.

Máte doma dieťa vo veku od štyroch do siedmych rokov ? Zaskočí vás, že dieťa ktoré poznáte, sa správa neprimerane, násilne, agresívne? Ohrozuje deti alebo seba? Neakceptuje vás? Hnevá sa na svoje okolie? Odpovede na tieto otázky nie sú jednoduché a súvisia s konkrétnou situáciou dieťaťa.

O hneve a vzdorovitosti dieťaťa Zdeněk Matějček „napísal, že je to čas, v ktorom dieťa investuje energiu do boja s prekážkami. Robí to však neuvedomele a nevyspelo. Dieťa nevzdoruje z nejakej záľuby v záchvatoch, ale preto, že sa dostalo do konfliktnej situácie. „Buď musí robiť to, čo nechce, alebo nemôže robiť to, čo chce.“

Deti sa stretávajú s násilím nielen v rodinách, ale aj vo svojom ďalšom okolí, v predškolských a školských zariadeniach, medzi spolužiakmi a kamarátmi. Nástupom do predškolského zariadenia si deti začínajú vytvárať prvé pevnejšie priateľstvá, hľadajú si svoje miesto a postavenie v skupine, učia sa kooperovať a fungovať v kolektíve. Učia sa deliť o hračky, kamarátov, pozornosť dôležitých dospelých (učitelia), ktorí sú v tomto období významní.

Preto je veľmi dôležitá reakcia dospelých?

Deti sa učia žiť napodobňovaním sveta dospelých, ktorí sú pre nich v živote dôležití. Tie, ktoré vidia alebo zažívajú násilie, cítia zväčša hanbu, vinu a strach. Keď cítia, že sa stalo niečo, čo je nesprávne, intuitívne hľadajú pomoc. Ak však nezískajú potrebnú reakciu rodiča, či dospelého, ak ten situáciu podcení a len mávne rukou a mlčí, alebo ho vysmeje, prípadne zahanbí, dieťa sa naučí, že problémy sa nedajú riešiť. Naučí sa, že keď sa mu bude diať niečo zlé, dospelý mu nepomôže a svoj problém bude chcieť riešiť samo. Dieťa však nevie ako. Nemá skúsenosti a ani potrebné vedomosti, aby sa s tým vedelo vysporiadať a potrebuje pomocnú ruku dospelého.

Jedným z dôležitých faktorov pri rozhovore s dieťaťom je správne načasovanie, priestor, nálada, aktívny záujem a komunikácia, akceptovanie názoru dieťaťa, reč prispôsobená veku, vývinovému štádiu dieťaťa.

Čas je veľmi dôležitý pri rozhovore o násilí s dieťaťom. Preto, ak chceme takýto rozhovor viesť, dieťa by nemalo mať naplánovanú inú aktivitu na ktorú sa teší a  my sami by sme sa nemali nikam ponáhľať.

Priestor okrem času je tiež veľmi dôležitý v ktorom sa o násilí s dieťaťom chceme rozprávať. Vhodné je, aby sme boli v pokojnom prostredí (doma, v prírode), kde sa dieťa cíti v bezpečí.

Nálada je jeden z ďalších dôležitých faktorov, aby bol rozhovor naozaj účinný. Predovšetkým je  dôležitá pre dieťa pohoda a dobrá nálada v ktorej sa s dieťaťom rozprávame. My, rovnako ako dieťa, by sme mali byť pokojní, tešiť sa zo spoločného času a z rozhovoru. Pre dieťa nie je vhodné, aby sme ho nútili hovoriť o niečom, o čom hovoriť nechce, no ubezpečíme ho, že keď bude chcieť, môže za nami kedykoľvek prísť.

Aktívny záujem a komunikáciu deti rýchlo vycítia, že sa im rodič dostatočne nevenuje, že je duchom neprítomný. Predovšetkým ako rodičia, je dôležité aby sme o dieťa mali aktívny záujem, počúvali ho a nerobili pri tom ďalšiu aktivitu. Dieťa nerozumie všetkému tak, ako my dospelí. Jazyk a spôsob, akým o násilí hovoríme, by sme mali prispôsobiť tak, aby bol blízky dieťaťu a jeho veku.

Vlastný názor dieťaťa je ďalší faktor spýtať sa dieťaťa, čo si myslí o tom, čo vidí, aký má na to názor. Pomôže Vám, ak Vám vlastnými slovami povie, čo sa v ňom odohráva, prípadne, či to, čo vidí, je podľa neho správne alebo nesprávne. Vďaka tomu máme možnosť jeho názor buď potvrdiť, alebo cez vhodné otázky a smerovanie rozhovoru upraviť tak, aby bol správny.

rady pre rodičov ako zvládnuť rozhovor s dieťaťom o násilí:

• Vytvorte bezpečnú a dôvernú atmosféru.
• Prispôsobte svoju reč a výber slov veku dieťaťa.
• Vždy, keď je dieťa svedkom násilného správania, upozornite ho, že takéto správanie nie je správne.
• Vysvetlite dieťaťu vplyv násilného správania cez jeho emócie a pocity, aby si dieťa uvedomilo, že násilie v akejkoľvek forme spôsobuje smútok a strach.
• Vypočujte si názor dieťaťa a diskutujte s ním o tom, ako by sme sa v podobnej situácii mohli zachovať.
• Nekarhajte dieťa za jeho názor alebo za to, čo prežíva, ale citlivo ho otázkami v rozhovore naveďte na vnímanie prejavov násilia.
• Ubezpečte dieťa, že zdôveriť sa o násilí, ktoré videlo alebo prežilo, nie je žalovanie a je dobré, že za vami alebo niekým dospelým prišlo.
• Buďte pre deti vzorom a situácie neriešte násilím, ale pozitívnym príkladom správneho správania.

Vypracovala:

PaedDr. Zuzana Šedivá – špeciálny pedagóg CPPPaP Trenčín

Zdroje:

KOVACOVA, M. 2018. Metodická príručka preventívneho programu zameranému na prevenciu silného správania detí od 4 do 7 rokov. Nitra : Centrom slniečko, n. o., 2018. 91 s. ISBN 978-80-972836-1-2.

LIPNICKÁ, M. 2014. Dieťa s problémovým správaním v materskej škole [online]. Dostupné na:https://mpcedu.sk/sites/default/files/publikacie/lipnicka_dieta_s_problemovym_spravnimv_ms-_na_webe.pdf [cit. 2019-10-31].

SVOBODA, J. 2014. Agrese a Agresivita v přeškolním a mladším školním věku. Praha : Portál. 2014. 164 s. ISBN 978-80-262-0603-3.

Výchova každého dieťaťa je náročný proces, to potvrdia všetci rodičia. Niektorí sa však  výchovou trápia viac ako iní. Skúšajú rôzne metódy, ktoré by „platili“ na ich dieťa. Zdá sa však, že nič nezaberá. V tomto prípade skôr, ako by sme dieťa onálepkovali nejakou diagnózou, treba skúsiť zmeniť prístup k dieťaťu. Dôležité je i pochopiť, čo je za takýmto správaním, čo dieťa vedie k takémuto správaniu, hoci si to neuvedomuje.

Ako sa takéto dieťa prejavuje?:  usiluje sa o víťazstvo, predvádza sa, odporuje, vzpiera sa, je tvrdohlavé, strečkuje,…rodičia ho vidia ako neposlušné, robí si po svojom, nepremýšľa nad tým, čo sa môže stať, ide bezhlavo do riskantných situácií. Často si nič nerobí z toho, ak mu dohovoria, vzápätí to urobí znovu. Občas provokuje svojim správaním a robí práve to, čo mu zakážu. Popri tomu všetkému je však veľmi citlivé a zraniteľné, dotkne sa ho vždy, ak je niekto k nemu nespravodlivý.
Ľahko príde za rodičom a ospravedlňuje sa, že už bude „dobré“.

Čo je za negatívnym správaním dieťaťa?:

• som zvedavý a potrebujem si všetko skúsiť
• nemyslel som to zle, neviem dopredu, že to tak dopadne
• som dôležitý len vtedy, keď si ma niekto všíma
• som dôležitý, len keď som stredobodom pozornosti
• som dôležitý len vtedy, keď rozkazujem a som pánom situácie
• nerozumiem, čo sa deje okolo mňa a som zmätený
• chcem, aby si ma rodičia všímali a keď som zlý, všimnú si ma vždy
• cítim, že za nič nestojím a keď niečo vyparatím, aspoň na chvíľku sa cítim dobre
• a veľa ďalších príčin

Rada rodičom: –  Napĺňajte jeho základné potreby bezpečia a lásky. Čím viac „vymýšľa“, tým viac
uistenia o tom, že ho majú rodičia radi potrebuje.

– Nebojujte s ním, nesnažte sa vyhrať. Neustále napomínanie dieťaťa nemá význam,
dieťa prestane počúvať.

– Nehovorte mu, čo nemá robiť, povedzte mu, ako inak (prijateľným spôsobom) môže
dosiahnuť to, čo chce.

Odporúčania:

• Ignorujte negatívne správaniedieťaťa, pokiaľ sa dá, pretože boj potrebuje publikum, inak stráca zmysel (odísť do druhej izby, poslať ho vedľa a pod. napr.: Nechcem sa s tebou hádať, ale musím odísť, pretože po mne kričíš...).

• Dajte mu možnosť vybrať si z dvoch možností(Chceš modrú alebo zelenú čiapku? Dal by si si dnes radšej zemiaky alebo ryžu?) Ak má možnosť výberu, berie to ako svoje rozhodnutie a nie ako plnenie príkazu.

• Ak od dieťaťa niečo vyžadujete, buďte mu nápomocní(pomôžem ti s tým upratovaním; spolu na to prídeme; spolu sa nám to podarí,..).

• Pomenujte, čo dieťa v tej chvíli cíti: dieťa často nerozumie svojmu správaniu  a otázka rodičov: Prečo si to urobil?je zbytočná. Tým, že pomenujeme, čo asi dieťa cíti mu pomáhame, aby lepšie porozumelo sebe samému (Vidím, že ťa to nahnevalo; Asi sa ti nepáčilo, keď si sa mal podeliť,...)

• Skúste s dieťaťom vopred urobiť dohodu: máte sa potom o čo oprieť; dať mu možnosť upraviť pravidlo, aby bolo spokojné dieťa i rodič

• Venujte mu individuálny čas:nájsť si čas zvlášť s otcom, zvlášť s mamou bez súrodencov: spoločná hra, prechádzka, krúžok, dielničky, divadlo,… dieťa sa cíti výnimočne, keď sa rodič venuje len jemu

• Ostaňte kľudný a pevný. dieťa viackrát skúša, či rodič povolí, keď však zistí, že nepochodí, väčšinou takáto reakcia vyhasne.. (zistí, že takto svoj cieľ nedosiahne)

Ako ostať kľudný:

Vieme, že náročné dieťa rodičov často „vytočí“, jeho neočakávané reakcie rodiča nahnevajú, často „stratí nervy“ a nasleduje kolotoč negatívneho správania, ktorý sa ťažko zastavuje. Vieme, že tým, kto má situáciu zvládnuť je dospelý. Neváhajme sa ospravedlniť deťom, ak niečo nezvládneme. Aj to je moment, kedy sa deti veľa naučia. Kde však nájsť silu, keď je dieťa náročné a treba riešiť veľa výchovných situácií každý deň? Tu je zopár tipov:

• Nezabúdajte na vlastnú psychohygienu; mať možnosť oddýchnuť si od detí, načerpať z dobrej knihy, rozhovoru s blízkymi a pod… na to, aby rodič mohol rozdávať (lásku, čas, pozornosť), musí sám niekde čerpať, aby nevyhorel.
• Rozprávajte sa o výchove so svojím partnerom, buďte si oporou, striedajte si čas venovaný deťom- poproste toho druhého, aby riešil situáciu, keď cítite, že to nezvládnete s kľudom.
• Dohodnite sa na spoločných pravidlách a snažte sa v rodine o ich dodržiavanie. Ťahajte za jeden koniec. Nedovoľte dieťaťu niečo, čo mu druhý rodič zakázal; príp. povedzte:  Dohodnem sa s mamou a dáme ti vedieť.
• Nezabúdajte, že najviac sa dieťa učí z pozorovania správania dospelých. Kto sa k dieťaťu správa neúctivo, kričí, nevšíma si ho, nemal by sa čudovať, že je dieťa k nemu potom rovnaké.
• Najväčšiu istotu dieťa cíti, keď vníma súdržnosť a lásku medzi rodičmi navzájom. Nezabúdajte preto popri rodičovských povinnostiach budovať i svoj vzťah s manželom/kou, partnerom.

Čo mi ešte môže pomôcť vo výchove?

• Články o výchove na cpppaptn.sk
• Kurz efektívneho rodičovstva (info na webe; v TN napr. cez Centrum pre rodinu)
• Dobrá kniha o výchove, napr.:, Kniha o rodičovstve, (Nicky a Sila Lee), Jak a proč nás trápí děti(Z. Matějček, Z. Dytrich)+ ďalšia literatúra od týchto autorov, Klub nerozbitných detí (Slávka Kubíková), atď.

Mgr. Dana Kováčová